Nadějná mladá slovenská spisovatelka Lucia Bizarretová, kterou jsme vám nedávno představili v interview, exkluzivně poskytla našemu magazínu sbírku svých povídek.

Jedná se o sérii šesti na sebe navazujících povídek o lásce dvou žen. Mohli jste se s nimi setkat již dříve, když byly vydané jako e-kniha a následně i v tištěné formě pod názvem Silvia z tretej ulice vedľa starého mosta.

Dnešním dnem počínaje, následujících pět týdnů publikujeme každé úterý jednu z šesti částí. Dnes vydáváme část 1. nesoucí název Jablko a škorica.
 

 

 

Jablko a škorica

 

Vôňa jablka a škorice sa rozlieva do rýh. V starej pivnici by som skôr čakala buket potkanieho moču alebo niečo podobné. Možno len snívam. Sedím, hlavou opretá o akúsi krabicu, s rukami groteskne položenými na kolenách. Chcela by som stretnúť nadržanú fľandru, ktorá má malé prsia, piercing na intímnom mieste a modré oči ako studňa. Prefetovali by sme celý týždeň inšpiráciou. Fľandry si istotne všeličo prepískajú a zážitky musia zo seba sypať ako cukor. Potom by som začala písať básne. Živé, režúce pod kožu. Nie s miernym infarktom, krivkajúce na obe nohy, ale také, čo by Silvii konečne privodili duševný orgazmus. Fajn, stačilo.

Zamkla som vŕzgajúce dvere na pivnici a vyšla von. Čakala ma tam Silvia, tak trochu nahnevaná.
„Ahoj, viem, že meškám, prepáč, zdržala som sa v pivnici.“
Radšej jej ani nepoviem, že pôvodne som tam šla upratovať, ale nakoniec som nepohla ani prstom a namiesto toho mi v myšlienkach cválali fľandry.
„OK, nič mi nevysvetľuj, len už poď!“
Kráčali sme k jej paneláku. Mlčala horšie než ryba a mňa kosti režúce ticho štípalo. Žeby ju môj neskorší príchod natoľko rozhneval? Určite nie! Nezmohla som sa na viac a asi som chcela aj do rany pridať soľ.
„Bolí ma oko. Myslím, že som dostala prievan. Včera, keď sme sa vozili v aute. Uháňala si po poľnej ceste ako bláznivá a všetky okná ostali otvorené.“
Pohľadom ma prišpendlíkovala o imaginárnu nástenku.
„No a?“
Tón v jej hlase sa mi nepáčil. Nechcela som ju dráždiť ešte viac.
„A nič, nerieš. Radšej som už ticho.“
Pomyslela som si, že skôr by ma poláskal vietor. Ale všetko zvaliť na ňu by nebolo fér. Teraz má problémy v práci. A určite na tom nesiem vinu i ja, že zo štyri týždne sa správame ako dve kvalitne vychladené minerálky.

Konečne sme dokráčali k Silviinmu paneláku. Vchodové dvere neskutočne škrípali a o výťahu radšej pomlčím. Už z diaľky pôsobil hrozivo.
„Idem po schodoch, tak ako vždy.“
„Dobre, počkám ťa hore.“
Vybehla som osem poschodí, bola to moja každodenná rozcvička, takže žiaden zaberák. Silvia odomkla, sotva prekročila prah, z vrecka vytiahla zapaľovač a cigarety. Vyšla na balkón, vie, že cigaretový dym mi nerobí dobre. Ach, áno, balkón. Pred štyrmi týždňami tam stála. Drobné kučierky ryšavých vlasov jej padali na obnažené prsia a slnečné lúče tetovali na jej bielu kožu leopardie vzory. A ja krava som pristúpila bližšie, odhrnula vlasy z tváre a zašepkala: „Mám ťa rada.“ Mala som čakať na vhodnejší okamih, pravdepodobne to bolo príliš skoro…

Niekto ma hladí po vlasoch. Otváram viečka, okolo samé krabice.
„Mala som o teba strach. Všade som ťa hľadala. Až jedna suseda mi povedala, že ťa videla ísť do pivnice. Zaspala si tu. Poď, ideme domov, je veľa hodín.“ Silvia mi vraví rozochveným hlasom.
Vstávam, drží ma za ruku. Pivničné svetlo lenivo bliká, ale vôňa jablka a škorice sa naďalej intenzívne rozlieva do rýh.