Bábika z porcelánu, to je název druhé povídky od Lucie Bizarretové z její sbírky Silvia z tretej ulice vedľa starého mosta.

 

Bábika z porcelánu

Obloha cedila dážď cez sitko. Kvapky udierali do parapetnej dosky a ja som sa snažila, pri natieraní bylinkového masla na francúzsku bagetu, zachytiť ich rytmus. Hltavo som sa zbavila posledných omrviniek, umyla tanier i šálku od čierneho čaju, privrela oblok, zamkla moju skromnú garsónku a náhlivo vyšla do kotla frekventovanej ulice. Dáždnik som nechala doma. Milujem, keď sa mi kvapky dažďa šantivo pletú do mierne rozstrapatených vlasov. Hm, ešte aspoň chvíľku inhalovať sviežu vodu, ktorá sa triešti o asfalt. Prebehlo mi hlavou a pulzujúce zimomriavky na krku sa rozpŕchli. Musím sa ponáhľať, dnes idem k Silviiným rodičom strážiť jej sestru. Volá sa Ema, má desať rokov a je na invalidnom vozíku. Vlastne ani neviem prečo, ale myslím si, že sa narodila s detskou obrnou. Vždy, keď sa o nej Silvia zmieni čo i len krátkym slovkom, tlačí sa jej do očí soľ. Preto sa radšej nepýtam, nechcem ju rozcitlivieť ešte viac. Silvia na svoju malú sestru nedá dopustiť. Je to jej poklad a ak by mohla, bez váhania by vymenila svoj pomerne šťastný život za Emin krutý osud. Ich rodičia išli zavčas ráno na výlet, vrátia sa až v neskorých večerných hodinách. Zaslúžia si aspoň krátky oddych, s Emou to nemajú ľahké. Silvia ide do práce. Žiadnu inú blízku rodinu nemajú a s tou vzdialenejšou neudržiavajú kontakty, takže Emu budem strážiť ja.

„Všetko máš pripravené. Obed iba zohrej a keď bude príliš unavená, daj ju spať. A ty Emka, poslúchaj!“ Silvia na ňu mrkla.
„Dobre, neboj sa, všetko zvládnem. Maj sa pekne, nech ti čas v práci čo najrýchlejšie ubehne.“ vysúkala som zo seba zopár slov.
Po Silviinom odchode sa Eme vytratili veselé iskierky z očí. Nevedela som, čo povedať, tak trochu som sa jej bála. Jej prílišnej krehkosti… Zodvihla drobnú ruku a chudým prstom ukázala smerom k vitríne. Sedela tam porcelánová bábika. Podala som jej ju a Eme sa do tváre vrátila purpurová farba. Úsmev opäť naskočil na tenké pery. Po niekoľkých minútach odložila bábiku na stôl.
„Je čas obeda. Nie si hladná?“
„Áno.“ odvetila tichým hlasom.
Obe sme sa najedli. Poupratovala som riad.

„Zober ma do izby, chcem si ľahnúť.“
Opatrne som ju uložila do postele.
„Tam za skriňou mám schované knižky. Pohľadaj nejakú o koníkoch. Koníky mám najradšej, ach, ako krásne cválajú… Budeš mi čítať.“
Vybrala som knihu s názvom Biely koník a jeho štyria kamaráti. Pri čítaní som chcela dať do hlasu cit, vážnosť, radosť i štipku detského humoru. Všetko sa mi však zlialo do jednej guče, a tak z môjho hrdla vychádzal len monotónny zvuk.
Sotva som prelúskala prvú stranu a Ema už sladko odfukovala. Čo najpomalšie, aby nebolo počuť kroky na podlahe, som sa presunula do obývačky. Rozmýšľam. Televízor nemôžem zapnúť, mohol by zobudiť Emu, rádio takisto nie. Kniha o koníkoch už dávno nie je čítanie pre mňa. Také naivné rozprávočky, heh. Aj keď, niekedy sa možno cítim oveľa naivnejšie… Ááá, pod stolom sú krížovky, budem si cibriť mozgové závity, len ešte pero treba nájsť.
Pero som zbadala na poličke neďaleko čalúneného gauča. Moje nadšenie však prerušil akýsi hrmot. Vojdem do izby, na zemi sa zvíja Ema.
„Emka, čo to robíš? Prečo si na mňa nezakričala? Prišla by som ti pomôcť.“
„Treba mi na záchod, ale nechcela som ťa otravovať. Myslela som si, že ten kúsok k vozíčku snáď zvládnem sama.“
Opatrne som ju dvíhala zo zeme. Bola krehká a drobná, presne tak isto, ako porcelánová bábika, ktorú pred obedom veselo stískali jej chudučké ruky.