Sobotné ráno sa roztvorilo dokorán. Slnečné lúče svojím dlhým jazykom vylizovali posledné zvyšky dažďa.
„Miláčik, nechceš ísť so mnou do práce? Máme inventúru a musím vyložiť aj nový tovar. Kolegyňa ja chorá, takže tam budem sama. Aspoň mi trochu pomôžeš alebo mi budeš robiť spoločnosť, keď už nič iné.“
Nemám rada slovo miláčik. Je až nechutne otrepané. Bŕŕŕ, naskakuje mi pri ňom mačacia srsť.
„Jasné, pôjdem s tebou.“ odvetila som nahlas a rázne.
„Ale vedz, že ti budem viac na príťaž.“
„Nevadí, teším sa.“

Silvia pracuje v obchode s textilom. Heh, také handry, nazvala by som ich tovar zo štvrtej nohy. Neutrela by som nimi ani zahmlené sklá na aute. Samozrejme, ľuďom, ktorí ich vyrábajú, šijú, či čo s nimi vlastne robia, nič nezazlievam, oni plnia príkazy nadriadených. Tí sú pažraví, odevy dajú ušiť z podradných látok, tvária sa, že je to niečo nóbl a predávajú ich za horibilné ceny. Vírilo mi to hlavou, ako keď vysýpate sáčik z vysávača a kamarát vietor vám k tomu s radosťou dopomôže.

Len čo sme dorazili, Silvia sa začala prehrabávať v nových veciach, ktoré im doviezli včera popoludní. Letmo som nakukla, vyzerali lepšie než tie, čo tam momentálne viseli.
„Idem sa poobzerať po predajni.“
Silvia bola natoľko ponorená do práce, že mi ani neodpovedala, či môžem. No keby aj zaznelo „Nie“, asi by som neposlúchla.
Za hrubým závesom sa črtala ďalšia miestnosť, pravdepodobne sklad. Bola tu kopa kartónov, prekrytá špina, nejaké látky a iné haraburdy. Z plafónu sa elegantne spúšťali tučné pavúky. Pripomínali mi hračku jojo. V zadnej časti skladu som objavila figurínu. Celkom zachovalá, len kde-tu sa z nej odlepovali kúsky hnedastej farby. Tiahlo z nej pižmo. Opatrne som sfúkla usadený prach. Oči mala koketne prižmúrené, akoby k niečomu vyzývali. Červeným rúžom som jej pretrela zošpúlené voskové pery. Bol to náramne krikľavý rúž, taký, čo sliepňa do tmy a ľahko sa nezmyje. Jednu nohu mala mierne vystrčenú vpred a prstami na ľavej ruke si zachádzala do umelých vlasov. V tejto polohe mi až neuveriteľne pripomínala Silviu, hoci ona červenú farbu priam nenávidí…

„Kde si? Už mám všetko hotové. Môžeme ísť.“ nedočkavo zaznelo z vedľajšej miestnosti.
Na dne imaginárneho pohára vyschli zvyšky drahého vína a zo steny spadla omietka.