Nedávno som mala stretko s divným chlapíkom. Mohol mať tak okolo šesťdesiatky. Neskutočne z neho páchol alkohol. Namiesto očí mal v preliačených jamkách natlačené dve pingpongové loptičky. Tak sa to aspoň javilo v odlesku mesiaca, ktorý šikmo dopadal na hladinu neďalekého rybníka. Mal roztrhané a zafúľané oblečenie, neupravené vlasy a bradu dlhú po vypuklé brucho.

Silvia minulý týždeň niekde čítala, že nielen papagáje vedia rozprávať, ale aj krkavce. A dokonca, opakované slová vyslovujú oveľa krajšie a čistejšie. Okamžite po takom zatúžila. Blížili sa Silviine narodeniny, a tak som sa rozhodla, že jej túto túžbu splním. Síce do bytu by sa viac hodila korela alebo andulka, predsa len, tieto druhy vyzerajú prítulnejšie, ale nech, veď čo by som ja pre Silviu neurobila.
Začala som teda prekutrávať inzeráty. Netrvalo to dlho a narazila som na inzerát: „Predám staršieho havrana za nízku cenu. V prípade záujmu sa ozvite telefonicky“.
V slúchadle sa ozval chlapík s chrapľavým hlasom. Už po telefonáte mi ostalo divne. Požadoval, aby sme sa stretli v noci, pri hustom lese neďaleko rybníka. Mala som strach, ale výmena peňazí za havrana, našťastie, prebehla v úplnom poriadku. Chlapík iba rýchlo schmatol zopár bankoviek, otrčil ruku s peknou mosadznou klietkou, v ktorej trónil havran a bleskovo zmizol v rozpínajúcej sa tme. Ktovie, kde ho splašil, možno niekde na kukuričnom poli, no cena bola výhodná, takže fajn.

Silvia sa havranovi skutočne potešila. Rozpálený oheň v jej iskierkach ma nadmieru hrial.
„Bude sa volať Ero. Nie, to sa mi nepáči. Elo? To tiež nie. Bude sa volať Edo.“ nahlas vyslovovala svoje myšlienky.
„No poď, ty môj krásavec. Kam si ťa dám? Tu pri okne ti bude dobre.“ pokračovala radostným hlasom.

Havran sa čoskoro udomácnil. Veď bodaj by nie, Silvia sa o neho starala ako v bavlnke. Celé večery presedela pri ňom, rozprávala mu príbehy, čo zažila v práci a podobne. Dúfala, že konečne začne rozprávať aj on.
„Musíš mu opakovať jedno slovo, aby sa ho naučil. Potom môžeš začať s ďalším. Nie celé vety alebo dokonca príbehy, to je naňho veľa, nezapamätá si to. Ale i tak si myslím, že tento rozprávať nezačne, už je starý. Pokiaľ nájdem inzerát, v ktorom budú ponúkať mláďatko havrana, kúpim ti ho. Mladého možno naučíš skôr…“
„Ja už nechcem iného, iba môjho Edka!“

Občas sa prechádzal po svojej priestrannej klietke. Inokedy si zas mohutným a tvrdým zobákom šuchoril perie. Bolo nádherné, lesklé, ebenové. Z hrdla mu však naďalej vychádzalo iba hlasné krákanie. Podišla som bližšie, chcela som ho pohladiť, zatiaľ cez mreže klietky. Sálal z neho chlad. Ruku som mala takmer pri ňom, keď sa ostrý zobák silno zaboril do čerstvo opálenej kože. Vytryskol tenký pramienok tmavej krvi, ktorý po krátkej chvíli začal vytekať intenzívnejšie.
„Čo to robíš, ty hnusné havranisko?!“
„Neboj, je to len malý škrabanec.“
„Malý škrabanec? Skôr hlboká rana!“ Silvia mi oponovala nahnevaným tónom.
Razom otvorila klietku, postavila ju do okna a zakričala: „Leť…“
Ráno sme našli pred panelákom roztrúsené pierka. Susedov vyhladovaný vlčiak si určite pochutnal.