Zobudila som sa uprostred vlhkej postele na podkroví. Prikrytá tenkou dekou s orientálnym vzorom. Zahmlený pohľad som uprela na Silviu. Sedela na kraji, otočená smerom ku mne. Elegantne poťahovala z cigarety. Dym jej zahaľoval celú tvár, ale za clonou som tušila úprimný úsmev.

„Pekné ránko, miláčik. Ako si sa vyspala?“

„Fajn, len sa mi akosi točí hlava. A ty?“

„Tiež dobre. Veď ako inak, keď sa zobúdzam pri tebe?!“

„Heh, ale si vtipná.“

„No vážne.“

Nechala som to bez komentára, možno sama vycítila môj šťastím naplnený úškľabok. Ľavou rukou som si pretrela mierne opuchnuté oči, pravou prešla po kontúrach postele. Na prstoch mi zostal prach a drobné triesky. Cigaretový dym vypúšťal do vzduchu prúžok po prúžku, približovali sa bližšie. Zdalo sa mi, že vytvárajú vzdušné ruže.

„Inak prepáč, že pri tebe fajčím.“

„Je to v poriadku, už som si zvykla. A náhodou, táto značka cigariet má vcelku prijateľný pach.“

Dym sa rozprášil do strán, zaostrila som zrak a obzrela sa navôkol. Pri posteli na chatrnom stolíku sa čneli dva prázdne poháre a vedľa krištáľová karafa, myslím, že s čistou vodou. Vo výklenku pod provizórnym oblokom, respektíve bola to len akási diera, cez ktorú malo prenikať svetlo, si sladko hrkútali sivé hrdličky. Po mojom hlasnom kýchnutí však zmizli v azúrovom plášti neba a zanechali za sebou len trus. V rohu bola metla, značne poškodená, ale zametať by sa s ňou ešte dalo.

„Počuj, mali by sme tu poupratovať.“

„OK, ale až neskôr.“

„A vlastne, ako sme sa sem dostali? Nemôžem si spomenúť.“

„Nie je to jedno?“

„Veď hej, je.“

Silvia vkĺzla pod deku. Na tele bielom ako perla sa jej leskli zablúdené kvapky potu.

„Vieš, že aj mne sa akosi začala točiť hlava? Hm, a z noci si toho tiež veľa nepamätám.“

Silvia sa zvinula do klbka ako práve narodené mačiatko. Veď aj jej oči mi vždy pripomínali krotkú a prítulnú mačičku. Boli nádherne zelené, ba priam fosforeskujúco žiarivé. Fascinovali ma, hlavne v pološere.

Vonku niečo otrasne buchlo. Dunivý zvuk sa predral pod kožu. Silvia sa od preľaknutia striasla.

„Čo to bolo?“

„Asi sa odlomil konár z toho práchnivého orecha. Pokojne lež…“

Spod postele sa vykotúľali prázdnotou zívajúce fľašky od Fernetu a vedierko na ľad, ktoré malo teraz vyschnuté hrdlo väčšmi než my. Okná v hlavách však ostali naďalej zatvorené.