Opreté o lipu sme ďalekohľadom sledovali čerstvo zažaté hviezdy. Obhorené drevo, zemiaky a chlieb dráždili zmysli. Prievan z pahreby sa rozlieval. Silvia sa naklonila. Priesvitné šaty s kvetinovou potlačou jej odhalili chrbát. Spálená koža, ktorú počas dňa bodalo rozšantené slnko, sa olupovala ako vyschnutá šupa zo starého pomaranča. No Silvia bola aj napriek tomu viac než krásna. Rozšírené kapiláry mihotali v pľúcach. Rukou som zablúdila do zatuchnutého vrecka. Na moje prekvapenie som medzi ukazovákom a prostredníkom zacítila čosi oválne. Bola to mentolka v tvare hroznovej bobule, pekne zabalená v klzkom celofáne. Musela tam byť riadne dlho, isto prekonala niekoľko kotrmelcov v bubne práčky. Jediným ťahom som ju odbalila.
„Dáš si?“
„Nie, ďakujem.“
Nonšalantne som si ju hodila do úst a nechala ju šmýkať sa po jazyku.
„Dobre, že si nechcela, má horkú chuť blenu.“
Silvia od smiechu pískla.
Mentolku som ešte zopár sekúnd nechala kĺzavými pohybmi sa korčuľovať na mojom jazyku. Jej odporná chuť sa však nedala prehĺtať, a tak skončila v blate za stromom.
„Prepáč, ale musela som si odpľuť, heh.“
„Veď mne to nevadí.“
Silvia sa ešte stále smiala do popuku.

Modrina nad nami začala opúchať. Striedala sa v nej tmavá zmes odtieňov. Vytekali jej slzy, najskôr zriedkavo, bolo to príjemné, potom čoraz bujnejšie. Tri veľké slzy sa zachytili Silvii na pleciach. Fúkla som do nich, ako keď fúknete do papierovej loďky, keď chcete, aby plávala naprieč jazerom. Roztiekli sa až po predlaktie, tam sa skončila ich krátka púť.
„Mali by sme sa ísť schovať do stanu.“
„Dúfam, že je dostatočne nepremokavý. Toto vyzerá na silnú búrku.“
„Dúfam aj ja, ak nie, budeme musieť utekať naspäť do chaty. Našťastie, nie sme až tak ďaleko.“
Vhupli sme do stanu. Vietor začal nerealisticky fúkať, takmer nám odletel stan. Po pár minútach však zázračne prestal, jeho dunivú melódiu nebolo počuť. Spolu s vetrom odišla aj búrka.
„Och, prestala mi svietiť baterka. Je tu strašná tma.“
„Hádam sa bojíš?“
„Nebojím, ale istota je istota. Čo ak sa spoza stromov vynorí nejaké zviera? Zbadá stan, bude si myslieť, že je tu kopa jedla a zaútočí na nás.“
„Ale prosím ťa, tá tvoja neobyčajne prešpikovaná fantázia. A keby tú fungujúcu baterku máš, tak čo s ňou?“
„Svetla sa predsa zľakne.“
„Myslím si, že enormne vyhladované zviera by ani toto napoly umierajúce svetlo neodradilo.“
Silvia stíchla.
„Veď sa neboj, žiadne zviera istotne nepríde. Pochybujem, že by sa v tejto krpatej húštine a za týmito šiestimi stromami pohybovalo nejaké zviera. Hm, maximálne tak bažant, možno zajac, ale to je tak všetko. A oni ti neublížia.“
„OK, presvedčila si ma. Povedz mi teda radšej nejakú básničku.“
„Ktorú by si chcela počuť?“
„Nejakú novú, staré poznám naspamäť.“
„Novú? Hm, nemám žiadnu novú, vlastne mám, ale tá by sa ti asi nepáčila.“
„Ako vieš, že nie?“
„Za ten čas, čo sme spolu, ťa už hádam poznám… Či nie?“
„Snáď áno, ale skúsiť môžeš, azda sa mi bude páčiť aspoň trocha.“
„No vieš, je o ľahkých ženách.“
Silvia chcela zažartovať: „O tých, ktoré málo jedia?“
„Heh, o štetkách na rohu. A nie o tých, ktorými sa maľujú steny.“
„A prečo si začala písať o takých ženách? Ja ťa už neinšpirujem?“
„Inšpiruješ, samozrejme, veď ty si nevyčerpateľná studňa plná inšpirácie a prekvapení. No prečo nepísať aj o takých, keď ich je všade plno?“
Silvia sa zamyslela, ale odpoveď som nedostala. Najskôr ju to zarazilo alebo naštvalo. Tak či tak, mala som si radšej prežúvať jazyk.

Po búrke neostali ani mokré šaty, ani mokré topánky, zobrala si všetko. Noc sa pomaly preklopila, nedočkavo sa chystalo svitanie. Vôbec sme nespali, ale unavené sme sa necítili. Iba ľahký smútok v očiach Silvie ma ustavične tlačil.
„Poď, pozrieme sa na východ slnka.“
Zacítila som jemný záblesk v jej zelených očiach. Stisla mi ruku.
„Je to krásne, však?“
„Áno, nádherné. No ty si krajšia!“
Červeň na lícach sa začala ospanlivo rozpaľovať. Asi tak, ako keď idete po prvýkrát škrtnúť zápalkou o krabičku, ale ona nie a nie ukázať vám plamienok iskriaceho svetla.
„Hneváš sa na mňa kvôli tej básni o fľandrách?“
„Už nie.“
„Takže si sa hnevala?“
„Máličko.“
„Mám ťa rada stále rovnako, i keď o tebe práve nepíšem. A to, že som napísala zopár básní o ľahkých ženách, ešte neznamená, že by som si s nimi chcela aj v skutočnosti niečo začať. Určite nie! Nikdy by som to neurobila…“
„Hm, dobre, verím ti.“
„To neznelo príliš presvedčivo. Mám teda pre teba jeden dôkaz, že patrím iba tebe! Potom snáď nebudeš pochybovať.“
„A kedy to bude? Kedy uvidím ten dôkaz? Vieš, že som nedočkavá a prekvapenia mám nezvyčajne rada.“
„Neboj, už čoskoro.“
Silviine ústa boli natiahnuté ako sviežo vypratá plachta, ktorú niekto pred domom natiahol na šnúru. Pevne a husto prištipcovaná železnými kolíkmi. Milovala som, keď sa Silvia smiala na plné hrdlo, keď mala drobučké vrásky od ucha k uchu a v tomto momente bol jej úsmev obzvlášť nádherný.

Zbalili sme zopár vecí, ktoré sme mali so sebou, rozobrali stan a vybrali sa späť do chaty. Slnko olizovalo päty stromov, únavná páľava sa začala drať na povrch. Ťažké batohy na chrbtoch nás tlačili tesne k zemi.

Je sparné predpoludnie. Tuho objímam záhradnícke nožnice, ktoré si podali ruky s hrdzou. Cvak, cvak. Z hrudného koša sa pozvoľna vyplazil pulzujúci sval. Dopadom na zarosenú trávu sa rozpoltil. Mokré steblá ho omínajú. Bije čoraz tichšie. Silvia uteká s lepiacou páskou. Neskoro…